Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola štvrtá: Týždeň očakávaní

Harry sa zobudil do krásneho letného dňa. spoločenská miestnosť bola prázdna. Rozhodol sa ísť na raňajky. Vo veľkej sieni bol už celý učiteľský zbor. Dumbledore naňho kývol rukou nech si prisadne k nim. Ukázal mu na miesto vedľa neho. Po ľavici mu sedela profesorka McGonagallová, ďalej tam bol Hagrid, na ktorého sa Harry usmial hoc ho Hagrid nepoznal, profesor Slughorn, Flitwick, Hoochová, Sproutová a nejaký profesor, ktorého Harry nepoznal.
„Páni profesori, profesorky, dovoľte aby som vám predstavil Harryho Jonesa, ktorý k nám prestúpil z Dumstrangskej školy pre čarodejníkov. Je mimoriadne nadaný žiak. Určite bude posilou pre našu školu,“ predstavil Dumbledore Harryho profesorom. Harry sa tváril, že nikoho nepozná aj keď to bolo inak. V srdci sa radoval, keď sa predstavil s Hagridom, ktorý si ho hneď zamiloval. Podával si ruku s každým profesorom.
„Dobrú chuť všetkým,“ poprial Harry ešte pred Dumbledorom. Profesorku McGonagallovú to očividne prekvapilo. Všetci si popriali dobrú chuť a začali jesť.
Harry sa celý deň motal po Rokfortských pozemkoch. Najčastejšie však bol v knižnici. Študoval, študoval a študoval, kde sa naučil za tých pár dní toľko obranných a útočných kúzel, že si snáď trúfal aj na smrťožrútov. Všetky kúzla si chodil cvičiť do núdzovej miestnosti. Naučil sa vytvoriť okolo seba ohnivý prstenec, ktorý odrážal všetky kúzla. Aspoň tak sa to písalo v knižke. Nenašiel totiž nikoho kto by naňho zaútočil. Našťastie. Skúšal aj na premenu permutatio, premeniť sa však nevedel.
„Chce to trpezlivosť,“ hovoril si v duchu sám pre seba.
Dokonca dostal povolenie ísť študovať aj do študentom neprístupnej časti knižnice. Dumbledore mu to povolil aby mal možnosť lepšie sa vzdelávať a Harry to aj patrične využíval. Nezabudol však ani na zábavu. Párkrát si zašiel na čaj k Hagridovi, rokfortskému hájnikovi, z ktorých si hneď stali priatelia. Dni obehali ako voda a už sa blížil prvý deň v škole. Večer pred príchodom študentov si Harryho zavolal Dumbledore. Heslo od sochy mu povedal na obede.
„Dobrý večer pán profesor, chceli ste so mnou hovoriť?“ začal Harry, aj keď vedel, že je to zbytočná otázka. Veď na čo by si ho tu volal potom.
„Iste Harry, sadni si prosím, máme čo prebrať,“ začal Dumbledore. Fénix mu nežne zahral jeden krásny tón, ktorý rozvibroval celú miestnosť pozitívnou energiou.
„Všimol som si tvojich pokrokoch. Neprekvapovalo by ma keby si sa stal najlepším žiakom ročníka. Chcem ťa však varovať. Niektoré udalosti, o ktorých sme hovorili sa ešte nestali. Preto netrestaj tie osoby, ktoré ich spôsobili. Vždy je šanca na to, aby sa zmenili.“
„Pán profesor, pri všetkej úcte, nemyslím si, že je možnosť ešte aby sa zmenili. Čo sa má stať, to sa stane. Nebudem im však príjemným priateľom. To nedokážem. Iste to chápete.“
„Chápem to Harry a som rád, že si to pochopil. Stáva sa z teba muž. Otec na teba bude určite hrdý. To viem určite. Len sa pred nimi nepreriekni prosím ťa. Vieš aké by to malo dôsledky?“
„Viem to. Budem sa kontrolovať. Dávam vám slovo,“ povedal hrdo Harry.
„Čím viac sa začína podobať svojmu predkovi Richardovi Chrabromilovi. Ani sám si toho ešte nie je vedomý, že pochádza z takého silného rodu. Nevie o tom dokonca ani James. Nebudem mu to hovoriť. Zatiaľ,“ pomyslel si Dumbledore. Milo sa zadíval na Harryho a láskyplne ho oslovil.
„Harry som neskutočne rád, že mal tu možnosť poznať ťa.“
„Ale pán profesor, veď ešte neumierame. A ani tak skoro neumrieme, ja už Voldemortovi nedovolím nikoho zabiť. Nikoho,“ dokončil Harry a opäť odvážne vypol hruď.
Dumbledora tým však neohúril. Už začínal poznať. Za ten týždeň spoznal čarodejníka aký nikde na svete neexistuje. Ochotný zomrieť za blížnych, za priateľov za všetko čo miloval. Konečne aj Dumbledore pochopil pravú podstatu proroctva. Pochopil o akej sile sa to hovorí v tom proroctve. Pochopil, že tá sila je láska. To je najväčší zdroj sily tohto mladého, ale pritom tak odvážneho, hrdého veľkého čarodejníka.
„Harry mám taký nápad,“ povedal Dumbledore a v očiach sa mu rozsvietili iskričky “beťárstva“.
„Nechcel by si aby som ťa učil? Dával by som ti súkromné hodiny. Chcem ti totiž pomôcť aspoň takto. Chcem sa podieľať viac na tvojom vzdelávaní. Siprvý komu som to ponúkol, ale neľutujem to. Prijmeš to?“ spýtal sa Dumbledore s nádejou v hlase.
„Počkajte premyslím si to. Tak žeby som sa nechal doučovať od najväčšieho čarodejníka týchto čias?“ pýtal sa sám seba Harry ale pritom to hovoril nahlas. Dumbledore sa usmial.
„Ďakujem ti Harry.“
Fénix zaspieval a sadol si na Dumbledórové plece.
„Pravdaže chcem, bude mi cťou. Budete ma mať pod palcom,“ zasmial sa Harry a po ňom aj Dumbledore.
„To si myslím nehrozí, ty budeš vždy živel Harry. Vedel som to už vtedy, keď si otvoril dvere a ja som ťa prvýkrát uvidel. Myslím tým moje terajšie ja,“ dodal Dumbledore.
„Budem ti posielať po Félixovi dátum stretnutí. Môže to tak byť?“
„Budem rád, keď budem môcť uzrieť zase tohto verného priateľa,“ povedal Harry.
Keď to dopovedal Félix k nemu vzlietol. Zahľadel sa mu do očí. Harry mal taký pocit, že tento fénix je jeho starý priateľ, s ktorým sa po dlhej dobe stretol. Félix zaspieval a zo zobáka mu vyrazilo zlaté svetlo, ktoré narazilo do Harryho hrudi. Dumbledore sa len s úsmevom prizeral.
„Félix ťa teraz poznamenal za svojho priateľa. Od teraz je medzi vami puto, vďaka ktorému bude Félix cítiť tvoje pocity. Keď budeš plakať, bude plakať aj on. Keď budeš šťastný, bude spievať. Bude s tebou všade v srdci. Je to veľký dar, preto na to nikdy nezabudni,“ prekvapivo zvážnel Dumbledore, ale hneď potom sa usmial.
„Možno by sme mohli skúsiť zistiť čo vieš. Čo ty na to? Mám tu vedľa takú voľnú miestnosť. Kedysi som ju využíval na varenie elixírov, ale dnes už mám na to ľudí, ktorí sú v tom lepší,“ pousmial sa a spolu s Harrym vkročili do miestnosti. Bola to veľká obdĺžniková miestnosť. Po stenách viseli obrazy nejakých neznámych čarodejníkov. Tí im zakývali. V rohu miestnosti ležal rozsiahly stôl, na ktorom boli pekne poukladané fľaštičky s rôznymi elixírmi. Na zemi bol svetlo modrý koberec. Strop bol začarovaný rovnako ako vo veľkej sieni. Nebolo kam až siaha.
„Tak Harry, mohli by sme začať. Budem na teba útočiť a ty sa pokús odrážať moje kliatby. Budem čarovať neverbálne. Takže nečakaj kedy kúzlo vykríknem,“
„Na tri. Jeden, dva,“ Harry zneistel. Čo keď sa mu to nepodarí. Bude Dumbledore sklamaný?
„Tri,“ vyhŕkol Dumbledore a už od neho letela červená kliatba Nehýb sa.
„Protego,“ pomyslel si v duchu a dúfal, že to vyjde. Podarilo sa to. Dokázal neverbálne vyčariť štít, od ktorého sa kúzlo len odrazilo. To však k nemu letelo žlté kúzlo. Harry ho spoznal. Vedel čo musí urobiť. Švihol prútikom vo vzduchu. Kúzlo zmenilo smer a narazilo do steny. Riaditeľ pokračoval. Teraz naňho poslal dosť silné kúzlo. Bolo to kúzlo ardor mollis. Z prútika riaditeľovi vyšľahol plameň, ktorý sa zmenil na tri plamene a každý mieril na Harryho z inej strany. Harry vyčaril vodný štít. Ocitol sa uprostred neho. Plamene boli pohltené štítom. Súboj pokračoval v tomto zmysle ešte dlho, kým sa Dumbledore nerozhodol ukončiť ho.
„Bolo to výborné Harry. Brániť sa vieš skvele. Nabudúce ťa začnem učiť nejaké pokročilé obranne kúzla. Tak nabudúce,“ kývol mu Dumbledore smerom k východu presne tak ako minule.
„Dobrú noc pán riaditeľ a ďakujem.“
„Nie je zač, bolo mi potešením. Dobrú noc.“
Keď Harry zavrel dvere Dumbledore začal nahlas premýšľať.
„Určite je to veľmi nadaný študent. Takého som učil iba jedného...“